Piatková „nightmare“ aneb žiadny kľúč na WC v pizzérii

Autor: Peter Odráška | 20.11.2011 o 10:50 | (upravené 20.11.2011 o 11:05) Karma článku: 5,08 | Prečítané:  393x

 

„Peter, som u teba, poď už von,“ ozýva sa z mobilu Kopiho hlas. V čom je tento telefonát taký výnimočný, že práve ním začínam tento príbeh? V tento večer sme sa rozhodli zájsť do Publles na pizzu, pretože tá nám zo všetkých pízz v okolí „šmakuje“ najviac. Stále však nič zvláštne. Tým špeciálnym faktom na celej tejto veci je, že na mojom mobile svieti čas 20:41, zatiaľ čo Kopiho sľub značil, že sa po mňa zastaví o 4 minúty neskôr, teda 20:45. Samé zbytočné fakty, pravda? Tak ja vám prezradím to, prečo tento večer označujem nálepkou „Výnimočný“, hoci v negatívnom zmysle slova. O pol ôsmej mi totižto skončil tréning, a ako to u mňa občas po tréningu býva, potrebujem vyprázdniť svoje črevá. Teraz som, aj vďaka predčasnému Kopiho príchodu, veľkú potrebu urobiť nestíhal, a tak som do auta nasadol s vierou, že ma nutkanie posedieť si aspoň 10 minút na „tróne“ v priebehu večera prejde. Ako sa v ďalšom pokračovaní príbehu dozviete, bol to jeden veľký omyl.

Cestu do Močenku zvládam relatívne bez problémov, potreba vyprázdniť sa zatiaľ nie je taká markantná. Sme tam. Auto zaparkované. Vystupujeme z auta, zdravíme Lukyho, postupne sa pridávajú Lucka s Hippkou.

„Choď prvý!“ rozhodla sa vylúštiť hádanku, kto ako prvý vkročí do pizzérky, Lucka.

„Ty choď!“ oponuje Luky.

„Nech ide Peter.“ ďalší skvelý návrh.

„To iste, už som vám stokrát povedal, že mám strach z toho množstva očí, ktoré na mňa po príchode vždy kuká.“ nesklamal som.

Kopi to už nevydržal, prijíma status hrdinu a mieri do pizzérie. Všetkým nám je jasné, že to tam bude „narvané“, veď je piatok večer, každý týždeň to tak býva, potrebujeme však nejaký dôkaz. Stojíme pred Publles a čakáme na neho asi 2 minúty v tej nechutnej zime. Spomínal som už, že nenávidím zimu? Tlaky vo vnútri môjho dlhého tela sú čím ďalej, tým horšie, to len tak pre informáciu. Hrdina sa vracia, alebo Kopi prináša smutnú správu o tom, že vo vnútri to je plné ako v Tescu v rade na teplé rožky.

„Ideme špehuvancovi?“ padá návrh č.1.

„Tam nerobá dobrú pizzu, ja chcem z Publles. Chcem sa nažrať pizze z Publles a ísť domov! Nechala som sa vyhladovať len preto, lebo som vedela, že ideme práve do Publles!“ zamietla Lukyho návrh Lucka s výrazom ženy, ktorá vie, čo chce, vážnosť situácie zvýraznila častým použitím slovíčka „Publles“.

„Majú u špehuvanca kľúče na hajzloch?“ pokúšam sa vyriešiť svoj „srací“ problém.

„De by nabrali.“ prichádza do mojich uší v krátkom priebehu už druhá smutná správa. Akoby ju počuli aj moje črevá, rozhodli sa posunúť strávené jedlo bližšie k análnemu otvoru, čo mi spôsobuje ešte väčšie kŕče ako doteraz. Nasledujúcich 15 minút snáď ani nestojí za reč. Čakanie v kruhu pred pizzériou na to, kým sa ju niekto zvnútra rozhodne opustiť, v teplote vzduchu nula stupňov Celzia alebo možno aj menej, v debate, v ktorej asi päťkrát spomeniem svoju potrebu mať stolicu s vierou, že niekto tento problém vyrieši za mňa, neprináša úspech. Konečne niekto vychádza. Všetci od nás skáču, akoby sa dozvedeli, že Róbert Fico vystupuje z politiky. Priznávam, keby nebolo WC to najkrajšie, čo chcem v tejto chvíli vidieť, skáčem tiež. A už sa „sáčkujeme“ dovnútra.

„Čo si dáte?“

„Mne jednu osemnástku pizzu!“

„My si dáme na polovicu šestku!“ prekrikujú sa vyhladovaní ľudia.

„Ja si dám dvadsiatku!“ vyrieknem slová s energiou človeka ležiaceho na smrteľnej posteli. Tlaky sú čoraz väčšie a väčšie, udržať zvyšky jedla v sebe je čoraz ťažšie a ťažšie.

„Miloš, pusti ma, idem kuknúť na záchod, či tam majú kľúč, lebo sa už doserem.“

Mierim na WC s vierou, že bude vo dverách kľúč, ktorým sa zamknem a v pokoji vypotrebujem. Prichádza však len ďalšie sklamanie, už ani neviem, koľké v tento večer, kľúč nenachádzam. Veľmi rýchlo sa vraciam na svoje miesto, ostatní z môjho nespokojného výrazu tváre čítajú všetky potrebné informácie, na podrobnosti sa ma teda ani nepýtajú. Polovicu pizze som s ťažkosťami dostal do seba.

„Neviem, ako som toto zvládol zjesť, ale tento zvyšok už nezvládnem, inak sa tu ozaj poserem. Anetka, zabaľ mi to prosím ťa do krabice!“ prehlásil som po zvážení všetkých pre a proti, keby zjem aj  zostatok z objednanej pizze. Kontrolujem ostatných kamarátov, ako dojedajú svoje objednávky, očami urýchľujem ich prežúvanie a vkladanie trojuholníkov do úst.

„Ideme?“ začul som zrazu vetu, na ktorú čakám od začiatku večera.

„Pome!“

Odchádzame z pizzérie. Postávame pred ňou asi minútu, ani čo by sa nechumelilo. Popoháňam Kopiho do auta, klamem ho, že tam čaká nahá striptérka. Zapaľuje si cigaretu.

„Miloooš, nefajči, sakra!“ sedím skrčený v aute ani zhrbený osemdesiatnik a neverím vlastným očiam, „sťáhni ju na dvakrát jak Harry z Kráľovej a jednotka plný!“

Doteraz neviem, či ju dofajčil celú, alebo sa ako pravý kamarát nado mnou zľutoval, o minútu však už Kopi sedí v aute a štartuje motor.

„Idz stovkou cez dedinu, zaplatím ti šecky pokuty, len už choď!“ nalieham na Kopiho, riziko uvoľnenia zvieraču je obrovské. Sme pred našim domom.

„Díky moc Miloš, Pán Boh ti to oplatí na deťoch, maj sa!“ vybieham z auta, uháňam k dverám domu sťa Quasimodo bežiaci maratón 15 metrov pred cieľom. Vo vnútri sekám machra, dokonca si dovoľujem vyzliecť vetrovku, vyzuť tenisky, uložiť ich na zem jednu vedľa druhej. Sestra v obývačke pozerá TV, dvere do chodby má otvorené, tvárim sa, že sa nič nedeje. Vtom sa však opäť ozýva môj „kamarát“ zvierač s oznamom, že za krátky moment povolí. Urýchľujem teda krok, trhám kľučkou na dverách WC, sťahujem nohavice a sadám na porcelánovú misu. V momente, ako sa môj zadok dotýka misy, to prichádza. Strávená potrava zo mňa „prší“, ako by som nekakal 2 týždne, záchod v stotine sekundy hnedne, čistý vzduch sa okamžite mení na nedýchateľný, napriek tomu ešte 5 minút po vykonaní potreby  víťazoslávne sedím na „tróne“ sťa ozajstný kráľ. Zrazu dostávam neuveriteľnú chuť informovať niekoho o svojich pocitoch. V ruke držím mobil, ťukám (už pokojne) do jeho tlačidiel a píšem Lucke smsku so znením:

„Bolo to tesné!“

Toto už nikdy nechcem zažiť! Nikdy!!!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?