Večný svit borovičkovej mysle

Autor: Peter Odráška | 26.2.2014 o 20:10 | (upravené 26.2.2014 o 23:59) Karma článku: 2,28 | Prečítané:  456x

Cvak! S kým sa to tam Viktor hore fotí o zrkadlo? Je to Hugo? Chlapci, máte pätnásť rokov alebo čo? Toto som nerobil ani ja, keď ma ešte len šili. Prepáčte, že som taký drzý a zabudol som sa predstaviť. Som Artur, pravá Viktorova teniska. Už dva roky žijem s Karolom, mojim ľavým dvojčaťom a našim pánom Viktorom v jednej domácnosti. Rozmýšľam, dumám, čože je to dnes za akciu, keď sme na kebabe s Hugom a fotíme sa o zrkadlo. Pamäť mi už však neslúži ako kedysi, keď boli ešte všetky moje časti, vrátane šnúrok, snehovobiele. Krásne časy, ktoré sú však nenávratne preč. Zostalo mi len niekoľko jaziev a odrenín zo zakopnutí a útokov hlavného nepriateľa blata.

„Ideme? Beánie čakajú, nech nemeškáme," vyzýva Viktor Huga. Beánie. Ako mi takáto významná udalosť mohla vypadnúť z hlavy? Musím si niekde zaobstarať „debilníček". Karči, nespi, ideme už na beánie! Pre vašu informáciu, Karolko nie je zaostalý, on má len jeden šev v pravej mozgovej kôre prišitý inak. Prichádzame do baru, v ktorom sa to dnes celé odohrá, Viktor sa dnes pochlapil, košeľa so štýlovou kravatou spôsobuje, že sa s Karolkom hrdo ukazujeme medzi žurnalistickými spolužiakmi ako puberťák s prvou frajerkou, zdravíme sa s ostatnými lodičkami a teniskami. Niekoľko sekúnd po príchode sme sa s Viktorom rozhodli ísť k baru. Lepšie povedané, Viktor sa rozhodol. Despota jeden, na moje a Karolove záujmy tu nik nehľadí. Naťahujem svoj veľký jazyk aj radary v podobe šnúrok, nakláňam sa striedavo doprava a doľava, nedovidím však za bar, aby som zistil, aký alkohol to náš pán bude dnes do seba liať.

„Jednu borovičku..." započul som riešenie mojej hádanky. Borovičku? Viktor, radil som ti, dnes iba víno. Karolko, priprav sa, dnes nás čaká ťažký večer, chrániče podrážok aj šnúrok na seba, rýchlo.

„Nevravel si, že aj chrániče šnúrok treba," hádže Karol zodpovednosť a vinu na mňa, hoci obaja vieme, že som mu o všetkom potrebnom vybavení vravel.

„Nechci, aby som ťa tu pred všetkými teniskami a lodičkami preplieskal, Karolko môj," hádame sa uprostred podniku, ktorý, našťastie, nie je zatiaľ zaplnený. Keď vás ušijú ako prvého a zostane vám na krku mladší brat, musíte jednoducho vziať na seba rolu otca. Sedíme pri stole, ktorého názov naznačuje všeličo, len nie posedenie pri čaji a sušienkach. Vraj „vypi stôl", dnes si asi niektoré topánky na "fajront" oddýchnu, viacerí páni a paničky totiž nepôjdu domov po nich, ale po kolenách. Konverzáciu s ostatnými teniskami prerušuje akýsi ženský hlas.

„Kto ide so mnou na panáka?" pýta sa nejaká žena, no nevidím ju.

„Ja idem!" prijíma výzvu rýchlosťou Usaina Bolta v cieľovej rovine stovky Viktor. Stále však nevidím, s kým to náš pán trieli k baru. Vstávame od stola, mierime k baru sťa smädné ťavy k napájadlu, konečne vidím osobu, s ktorou si je Viktor ochotný mlátiť mozgové bunky alkoholom. Hana. To meno sa po dome spomínalo zhruba pred polrokom často. Kým sme sami, poviem vám, o čo išlo: vraj sa medzi ňou a Viktorom niečo udialo na chate. Teda, ja s Karolkom sme tam neboli, ale bratranci Miloš s Borisom, ktorých si Viktor na chatu obúval, vraveli jasnou rečou. Odpálkovanie ako ten najdlhší homerun, aký si len viete predstaviť. Len nech sa na ňu nenamotá. Prvá borovička s Hanou netrvala dlho, no je všetkým nad slnko jasné, že tento príbeh bude mať pokračovanie. Ach, ten alkohol. Tá krutá vláda, ktorá ľudstvu nekompromisne kraľuje a neznechucuje sa mu ani daňami v podobe bolestí žalúdka či hlavy na druhý deň.

„Viki, choďte vziať prváčky do tanca, nech sa to tu rozbehne," vyzýva nášho pána jedna z jeho spolužiačok.

„Ja do jedenástej netancujem, potom možno," rázne odmieta plniť cudzie rozkazy Viktor. Nie je to len taká výhovorka, to mi verte, videl som ho tancovať triezveho niekoľkokrát, musel som si zakrývať oči nohavicami, na tú hrôzu sa nedalo pozerať. Hugo má evidentne výzvy rád, v momente na parkete zvŕta jednu prváčku za druhou. Poznám už svojho pána nejakú tú nedeľu, takéto nasilu veci veru nemá rád, preto sme s Karolkom radšej ticho, pre istotu len šúchame podrážkami a klopíme šnúrky. Vstávame od stola a mierime k „oltáru". Borovička na nervy nikdy nie je zlá. Krátime si ešte stále triezve chvíľky sledovaním nástenných hodín a troch obrazov, ktoré by som namaľoval snáď aj ja s Karolkom. Rande v trojici trvá krátko, o pár minút sa k nám pridáva Hana. O čo jej ide? Niečo tu evidentne nie je v kostolnom poriadku. Viktor s ňou o niečom komunikuje, presne si nepamätám, o čom, elegantné krásavice na Haniných nohách mi zatienili zrak. Flirtujem s nimi, chválim im účesy, vyberám si tú krajšiu z topánok, Karolko predsa nie je vyberavý.

„Ako sa voláte, dievčence?" spovedám dvojicu krások, z ktorých jedna raz určite bude mojou ženou.

„Ja som Soňa."

„Alica, teší ma."

„Čo robia také krásne topánkočky, ako ste vy, na takejto akcii? Dúfam, že ste na beánie prišli po červenom koberci. Bola by škoda, keby..." nestíham ani dopovedať vetu, keď mi vyráža dych pohľad smerom nahor. Ako praded Fedor vravieval, už je ruka v rukáve, lietadlo v hangáre, loď v prístave... Z vášnivých bozkov medzi amatérskymi kritikmi obrazov mi jazyk padá až na zem. Je mi z toho celého už teraz smutno, zase budem mať aj s Karolkom mokré ramená od sĺz, ktoré spôsobí sklamanie v láske. Zase budeme v autobuse počúvať tie smutné piesne o stroskotaných láskach, a možno to celé skončí pri mačke v našom dome, ktorá nahradí teplo spriaznenej ženskej duše. Musím zájsť do lekárne, predpísať si nejaké lieky na nervy. Snažím sa prerušiť túto, pre niekoho určite romantickú chvíľu, Karolko je však evidentne zahľadený, aj s jeho pomocou by sme však puto prepojených jazykov asi nezdolali. Nasledujúce minúty vyzerajú pomerne jednoducho: borovička, borovička, bozky, borovička, bozky, bozky, borovička, a, prekvapím vás, bozky. Mám chuť vypochodovať z tohto podniku a ísť pešo až domov, čo keď je to vyše dvadsať kilometrov?! Ľudstvo je však, zdá sa, na veľmi primitívnej úrovni a otroctvo tenisiek ešte stále nebolo zrušené. A tak som nútený zostať na beániách a pozerať sa na začiatok konca Viktorových nádejí o láske až do smrti. Odbíja jedenásta hodina večerná a výrok „možno dnes budem tancovať" znie v týchto chvíľach až smiešne. Pri takom množstve alkoholu to bola tutovka, na ktorú by sa stávkovým kanceláriám ani neoplatilo vypisovať kurzy. Ale, viete čo? Ja môjho pána chápem, dnešnej mládeži stačí veľmi málo k poblázneniu, ani ja som nebol za mojich mladých čias, keď som bol ešte veľkosť 39, iný. Navyše, aspoň si môžem vychutnať romantický tanec podrážka na podrážku s Alicou, ktorú plánujem v tento veselý večer zbaliť. Tancujeme ako o dušu, jedným okom si sledujem pána, takto sa veru triezvy Viktor nikdy nepohyboval. Pohybovú aktivitu strieda oddych, nejako som sa z toľkej námahy spotil. Som vyložený na stehne, odfukujem, suším sa, pozerám po zabávajúcich sa... Héj, čo sa to deje? Niekto ma násilne strháva z Viktorovej nohy a oči mi zakrýva rukou. Neviem, čo je s Karolom, neviem, čo je s mojim pánom, neviem, kto ma to vlastne uniesol. Po krátkom výpadku vedomia sa prebúdzam. Mám šťastie, žiaden Albánec s nožom pri mojej podrážke nestojí, ocitol som sa však na cudzích nohách. Cvak! Cvak! Oslepuje ma blesk z akéhosi fotoaparátu. Nefoťte ma, nie, prosím! Teraz som sa zobudil a ani som si nestihol napraviť jazyk a prehodiť nohavice cez čelo! Hana, ty beštiaaa! Počkať, a kde sú tie krásavice z tvojich nôh? V oslepujúcej žiari bleskov sa nakláňam dozadu a vidím odložené Hanine topánky. Vo vedre. Je to jasné, dnes sa tu stala vražda. Tiekla krv. Zavolajte niekto 112, čo tu tak nečinne postávate? Pribieha môj pán. Nemôžem sa dostať zo zovretia Haniných nôh a zachrániť tie dve krásne „botičky" a jeho to hodnú chvíľu netrápi. Viktor, čo tu tak nečinne stojíš? Zabudol si na to množstvo situácií, v ktorých som ťa zachránil ja? Cítim beznádej. Môjmu pánovi trvalo, kým spozoroval, že nie som vo svojej koži zo vzniknutej situácie. Nakláňa ma nad vedierko s mojimi, teda, našimi kráskami. Tlak sa z infarktovej hladiny dostáva v zlomku sekundy do normálu, Alica so Soňou si len dopriali chvíľku oddychu vo vírivke. Chystáme sa aj s Karolkom skočiť za nimi rybičku do vedierka, keď tu zrazu...

„Ale bez šnúrok! Aj my sme si ich vyzliekli!" opakujú zhodne sestry.

Hneď som pokojnejší, a, viete čo? Ani tá Hana mi už tak neprekáža. Keď to s tým našim Viktorom myslí vážne, prečo nie? Hlavne, že budem s tou najkrajšou topánkočkou pod slnkom. Čľup!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?