Ako profesor Nohavica v divadle vyučoval

Autor: Peter Odráška | 18.10.2014 o 21:23 | (upravené 18.10.2014 o 21:32) Karma článku: 8,63 | Prečítané:  316x

Divadlo Andreja Bagara v Nitre bolo dejiskom výnimočného koncertu. Vidieť a počuť Jaromíra Nohavicu naživo som si jednoducho nemohol nechať ujsť, v nasledujúcich riadkoch a odsekoch sa vám pokúsim opísať svoje dojmy z videného, počutého a zažitého.

Najviac zo všetkého ľutujem azda jednu vec, a síce že som si na koncert nezobral zápisník a nezaznamenával všetky pocity, ktoré sa vo mne miešali, pretože ich bolo toľko, že mi z hlavy po koncerte množstvo z nich vyfučalo. V samotnom úvode som bol mierne zaskočený. Po spevákovom príchode som čakal privítanie vtipnou príhodou, no Jarek začal netradične: bez slova odohral niekoľko pesničiek. Čo to má byť? Pýtal som sa v duchu sám seba niekoľkokrát. Žiadna spolupráca s publikom? Žiadna príjemná, trefná a vtipná komunikácia, ktorou je tento spevák tak známy? Po niekoľkých piesňach to veľký fanúšik Baníka Ostrava všetkým prítomným vynahradil. Rovnako, ako striedal rýchle a pomalé, vážne či menej vážne piesne, striedal aj vtipné príhody a bonmoty s tými vážnymi. Každé slovo malo hlavu a pätu a každé niečo znamenalo. Priestor medzi piesňami vyzeral ako vo vysokej škole, v ktorej študenti (v tomto prípade diváci) počúvajú vyučujúceho (Nohavica) a učia sa, ako v minime povedať maximum.

Mimoriadne kladne hodnotím priestor, v ktorom sa koncert odohral. Uzavretý priestor divadla ponúkol v spojení s majstrovstvom speváka oveľa väčší zážitok ako koncert pod holým nebom či vo veľkej hale. Spolu s prepracovanými svetelnými efektmi, ku ktorým sa práve dostávam, vytvoril spevák neopakovateľný zážitok. Práve svetlá neuveriteľne vynikli v priestore divadla, domnievam sa, že by sa tento element v hale či vonku stratil. Červeno-zelená kombinácia v kombinácii s typickými barovými piesňami či modro-čierna s vážnymi piesňami boli výborné, no ak sa na Nohavicu uprelo jediné svetlo a všade naokolo zavládla čierno–čierna tma, stal sa zo mňa vták v ľudskom tele, pretože takú husiu kožu som nemal dávno. Svetelné lúče, lemujúce paru, vytvárali tajomné, elektrizujúce prostredie, ktoré ma neprinútilo ani len na záchod odísť, hoci stav môjho močového mechúra nebol práve ideálny. Svetlá a ich šikovné obmeny v rámci koncertu menili zároveň celkový dojem. V jednom momente som sa cítil ako na barovom koncerte, inokedy ako medzi 10 000 ľuďmi na najväčšej akcii v meste za dlhé roky.

Robert Kusmierski. Sám seba sa pýtam, prečo sa k tomuto menu dostávam vo svojom článku až teraz. Hudobný génius, pendlujúci medzi akordeónom a klavírom a doprevádzajúci Jaromíra Nohavicu, bol brilantný vo všetkých smeroch. Brilantná bola energia, ktorá z neho vyžarovala, brilantný bol jeho zápal pre každú pieseň, brilantná bola jeho technika. A hoci ja nie som žiaden hudobný znalec, posledný výrok sa mi jednoznačne potvrdil v sólo skladbe, v ktorej mu Nohavica nechal priestor na realizáciu sa a predvedenie svojich majstrovských schopností.

Vrátim sa na úvod koncertu. Hneď v prvej piesni koncertu som asi na stotinu sekundy upodozrieval Jarka z playbacku, tie piesne boli tak dobre zaspievané, až budili dojem, že si ich púšťate doma z CD alebo v počítači. O nepatrný moment som však priznal, že to bude majstrovstvom. Majstrovstvom, ktoré sa spojilo s precíteným prevedením. „Rýchle aj pomalé, vážne aj menej vážne, také budú piesne v dnešnom koncerte,“ vraciam sa opäť k Nohavicovmu výroku z úvodu koncertu. Týmto mixom sa spevák so mnou ako s divákom dokonale pohral. V jednu chvíľu som mal chuť presunúť sa aj s celou sálou na pláž, ľahnúť si na lehátko a len tak, so zavretými očami počúvať a dopĺňať si tou konkrétnou piesňou sily. Inokedy som mal chuť vyskočiť zo stoličky, vytancovať celé divadlo a dobitú energiu znova minúť.

Mal som vo vačku pripravený mobil s nahrávaním videa. Neviem, prečo som bol taký naivný a čo som si vlastne myslel. Sám sebe by som to nebol spravil, aby som svoj zážitok znížil nahrávaním piesní na koncerte. Na to som si ho až príliš užíval. Hoci, musím priznať, bolo moje rozmýšľanie v jemnom kontraste. Na druhej strane by som totiž dal veľmi veľa za to, vypočuť si a pozrieť si (pokojne) celý nitriansky koncert odznova. Vypočuť si znova ten mix dvoch skupín. Na jednej strane známe a možno povedať kultové piesne o mikimauzoch, jazvách na Jarkových perách, darmodejoch a príhodách, keď brali Nohavicu za vojaka. Na druhej trebárs česko-poľská verzia Přívozskej puti, predĺžená Cukrářská bossanova, ktorá mohla pokojne znieť počas celého koncertu, doplnené vtipné slohy rozosmiali azda aj predavačku v divadelnom bufete. Hlídač kráv v samotnom závere koncertu, ktorý v stoji spievalo spolu celé divadlo a do rytmu sa hýbal každý, kto do divadla meral cestu, potvrdil Nohavicovu povahu. Svojskú, neobyčajnú, originálnu.

Úspešnosť nielen tohto koncertu, ale Jaromíra Nohavicu ako speváka nespočíva v jednej veci, nie je dôsledkom jedného dôvodu. Práve spojením všetkých elementov, ktoré som v zažitých pocitoch popísal, vznikla výnimočná osobnosť tohto speváka. Spevom, charizmou, prirodzeným rešpektom, ktorý z neho vyžaruje, prácou s publikom, citom, úprimnosťou nielen v piesňach, ale najmä v hovorenom slove, originálnym nápadom. Jednoducho, umením a majstrovstvom v pravom slova zmysle je Jaromír Nohavica tak úspešný spevák, čo dokázal na mojom prvom jeho koncerte, v úvode ktorého som si len s úsmevom pre seba poznamenal, že to boli jedny z najlepšie minutých peňazí v mojom živote.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?